NÁBOŽENSTIEV JE VEĽA, ALE PRAVDA JE JEDNA – ŽE VŠETCI SME BRATIA

            Francis bol šťastný. Jeho misia sa vzmáhala, ľudia zabudli na povodeň i hlad, ktoré ešte nedávno pustošili krajinu. Jeho farnosť mala teraz asi dvesto oddaných duší a ani jedna nekľačala pred jeho oltárom pod nátlakom.
            Francis sa tešil z pokojných dní, ktoré prežíval. Ráno ho budil spev vtákov a jeho prvou myšlienkou bolo, že ani nemôže byť väčšie šťastie ako pracovať – veľa rukami, trochu hlavou a najviac srdcom – a žiť takto blízko zeme, ktorá sa mu od neba nikdy nezdala ďaleko.
            Práve stáčal med. Zajtra z vosku plánoval robiť sviečky. A aké sviečky – ako krásne budú horieť a voňať!
            S hrncom čerstvého medu prešiel cez dvor a vstúpil medzi deti. Víťazoslávne postavil hrniec na stôl: „Čerstvý med, deti! Veľká škoda! Viem, že z neho nikto nechce!“
            Hneď sa ozval škrekľavý protest, sťa vreskot opičiek. Zadržiavajúc smiech, pozrel na malého trojročného chlapčeka, ktorý olizoval lyžičku a pomaly sa knísal na malom zadočku. „Povedz mi, Symforien,“ (noví konvertiti dávali svojim deťom tie najčudnejšie mená svätých) – „povedz mi ... čo by si chcel radšej – učiť sa katechizmus alebo jesť med?“
            „Med!“ zasnene odvetil Symforien a pozrel sa na kňazovu zvráskavenú tvár. A zrazu sa zdesil vlastnej smelosti, rozplakal sa, až spadol zo stoličky.
            Francis zodvihol dieťa. „No tak, ty si dobrý chlapec, Symforien... Pán Boh ťa má rád! A preto, že si hovoril pravdu, dostaneš dupľovanú porciu medu.“
            Cítil na sebe karhavý pohľad sestry Márie-Veroniky. Tá mu zašepkala: „Otče, mali by sme tu udržiavať disciplínu!...“ Ale on nevedel zmeniť svoje správanie k deťom – jeho láskavosť k nim bola vždy až prehnaná.
            Všimol si, že sestra Mária-Veronika je akási zamračená, čelo mala neobyčajne zachmúrené. A naozaj, keď vyšli von, poznamenala: „Jozef doniesol dnes ráno čudnú zvesť...“ „Akú?“ opýtal sa Francis.
            „O kúsok ďalej, na Lampiónovej ulici, sa buduje čosi oveľa veľkolepejšie ako tu máme my.“ Jej hlas znel trpko. „Prišlo mnoho robotníkov, ktorí sú financovaní americkými milionármi a z krásneho bieleho kameňa stavajú nový ústav.“
            „Aký ústav?“
            „Druhá misia... Protestantská. Americkí metodisti.“
            Nastalo dlhé ticho. Zrazu mal Francis ten istý pocit krivdy, ako keď v detstve zbieral maliny a iný chlapec prišiel k jeho skrytému kríčku a začal z neho kmásať ovocie. Vedel o nenávisti, ktorá vznikala medzi jednotlivými misiami, o škaredej žiarlivosti a najmä o hašterení sa pre dogmy, o útokoch a protiútokoch, o drsnom znevažovaní druhých.
            Keď prišiel na misiu, našiel tam Jozefa. Ten bol pripravený oznámiť mu novinu: „Či už otec Chisholm počul o nemilom príchode tých Američanov, ktorí vzývajú falošného Boha?“
            „Ticho, Jozef, oni nevzývajú falošného Boha, vzývajú toho istého Boha ako my! A nerozprávaj viac takto!“ Jozef odišiel, hundrajúc si popod nos.
            Popoludní Francis zašiel na Lampiónovú ulicu, aby si na vlastné oči overil, že stavba novej misie už začala. Videl, že rástla ako z vody pod rukami mnohých murárov. Ako tak stál vo svojich myšlienkach, zbadal, že vedľa neho stojí priateľ Čia, bohatý a vplyvný čínsky kupec. Chvíľu spolu rozprávali o počasí a o obchodoch, Francis mal však stále pocit, že Čia mu chce povedať čosi viac. A odrazu naozaj priamo poznamenal: „Táto misia rastie veľmi rýchlo. Keď ste však vy prišli pred rokmi, zažili ste aj veľa zlého.“ Urobil jemnú, veľavravnú pomlku. „Nového misionára môžu naši ľudia prijať tak, že bude musieť odísť.“
            Francisovi prešiel až mráz po chrbte. Dvojzmyselnosť a nepriamy kupcov návrh bol preňho neuveriteľným pokušením. Čia mal veľkú moc v okolí, držal v rukách tajné a hlboko sa tiahnuce nitky. Stačilo povedať: „Naozaj, keby sa novému misionárovi prihodilo nejaké nešťastie...“ Ale kto sa môže postaviť proti vôli neba?
            Francis sa spamätal. Sám sa zdesil tejto myšlienky. Cítil kropaje chladného potu na čele a odpovedal tak pokojne, ako len vedel: „Do neba je veľa brán. My vchádzame jednou bránou, tento nový kazateľ druhou.“ Bol priveľmi rozrušený na to, aby spozoroval záblesk úcty, ktorý na chvíľku osvietil pokojné oči pána Čiu.
            Keď sa rozlúčili, zamyslený kráčal k svojej misii. Vošiel do kostola, sadol si pred kríž. Bol veľmi unavený. Hľadel do tváre korunovanej tŕním a v duchu sa modlil za vytrvalosť, múdrosť a zhovievavosť.

            O niekoľko týždňov bola metodistická misia takmer hotová. Francis sa nevedel prinútiť hľadieť na rastúce stavby a tak sa dôsledne vyhýbal Lampiónovej ulici. Ale keď Jozef, ktorý nikdy nezlyhal v donášaní zlých správ, oznámil, že tí „dvaja americkí čerti“ už prišli, Francis si obliekol svoje jediné dobré šaty a vybral sa na návštevu.
            Keď zazvonil, otvorila mu malá, zvädnutá osôbka stredného veku. „Dobrý deň, som otec Chisholm. Prišiel som vás privítať v Paitane.“ Nervózne sa naňho pozrela: „Ach áno, poďte ďalej, som Fiskeová. Počkajte, zavolám svojho manžela!“ Jej pokus o úsmev sa neskončil veľmi úspešne.
            „Máte krásnu budovu...“ začal rozhovor Francis. „Och, áno,“ uznal doktor Fiske. „Sme veľmi radi, pán Chandler, olejársky magnát, je k nám veľmi štedrý...“
            Chvíľu trochu napäto mlčali. Doktor Fiske si odkašľal: „Aký nemilý vám musí byť náš príchod sem...“
            „Ach, nie...“ Francis vyzeral zmätený.
            „My sme mali kedysi podobnú skúsenosť. Deväť rokov sme boli v jednom krásnom meste v provincii Šansi sami. Potom tam prišiel druhý misionár. Nie,“ dodal chytro doktor Fiske, „katolícky kňaz. Bolo to hrozné. Ale prekonali sme to, však Agnes?“
            „Áno, drahý, my sme starí bojovníci...“
            Postupne sa rozhovor rozprúdil. Fiskeovci boli milí ľudia. Pôvodne sa chcel u nich Francis zdržať päť minút, nakoniec ostal hodinu. Keď odchádzal, pani Fiskeová ho odprevadila až za domové dvere. Oči sa jej zaliali slzami. „Ani neviete, ako sa mi uľavilo, ako sa teším vašej láskavosti a prívetivosti a tomu, že ste nás navštívili. Na našej poslednej misii mal manžel také zlé skúsenosti – vybičovaná nenávisť, bigotnosť. Raz, keď prišiel navštíviť chorého, istý misionár ho zhodil a tak udrel, že ostal v bezvedomí. Obviňoval ho, že mu chce ukradnúť nesmrteľnú dušu.“ A zakončila slovami: „Dovoľte, aby sme si pomáhali. Môj manžel je dobrý lekár, navštívte ho, keď to budete potrebovať...“

            O niekoľko dní si Francis v misii našiel balík domácich čerstvo napečených buchiet od pani Fiskeovej. Sestry z jeho misie šomrali: „Vari si nemyslí, že my také napiecť nevieme...“ Francis ju bránil: „Chce byť láskavá. A aj my sa musíme o to usilovať.“
            Ako sa o pár dní ukázalo, pomoc, ktorú Francisovi ponúkol lekár Fiske, naozaj môže byť užitočná. Sestra Klotilda už totiž niekoľko mesiacov trpela vyrážkou. Vyskúšali kadečo, ale červené rozpukané ruky ju svrbeli čoraz väčšmi. Francis poslal po doktora Fiskeho.
            Doktor Fiske sestru Klotildu dôsledne vyšetril, pochválil dovtedajšie liečenie a namiešal liek, ktorý mala užívať a bez ceremónií odišiel. O desať dní škaredá vyrážka úplne zmizla a sestra Klotilda bola celkom novým človekom.
            Po prvotnej radosti prišla ale na spoveď s trápnou obavou: „Otče, tak úprimne som sa modlila k Bohu... a ...“
            „A vyliečil vás protestantský misionár?“
            „Áno, otče...“
            „Dieťa moje, netrápte sa vo svojej viere. Boh vypočul vaše modlitby. Sme jeho nástrojmi... každý z nás.“ Usmial sa. „Nezabudnite, čo povedal starý Lao-tse. Mnoho je náboženstiev, a pravda je jedna, že všetci sme bratia.“

            Práca oboch misií pokračovala bez sporu a hádok. V Paitane bolo miesta pre obe a každá sa starala o to, aby nezadala príčinu na rozbroj. Teraz sa ukázalo, aký múdry bol otec Chisholm, keď nechcel mať vo svojom stáde „ryžových kresťanov“. Dosiaľ iba jeden z jeho prešiel k metodistom, ale čoskoro ho poslali naspäť aj s krátkym listom: „Drahý Chisholm, tento muž je zlý katolík a bol by ešte horším metodistom. Navždy váš priateľ v Bohu Fiske. P.S.: Ak niektorý z vašich ľudí potrebuje lekárske ošetrenie, pošlite ho ku mne. Sľubujem vám, že nebude počuť nijaké narážky na omyly Borgiovcov.“
            Chisholmovi zaplesalo srdce: „Bože, učil si nás láskavosti a zhovievavosti. Aká krásna by bola tvoja zem s týmito dvoma cnosťami!“

(zdroj: J.A. Cronin, Kľúče od kráľovstva, str. 213-222, upravené)